Našu vnútornú kvalitu či dispozíciu, ktorá nás sprevádza zákrutami procesu rozhodovania nazývame rôzne: intuícia, sila podvedomia, šiesty zmysel, vnútorný kompas… Niečo z toho máme zaručene vo svojom vnútri, aj keď k tomu niekedy potrebujeme pohľadať návod.

Mentálne puzzle

Teoreticky vzaté, rozdiel medzi bežnými myšlienkami a intuíciou je v kvalite získanej informácie. Myšlienky prichádzajú a odchádzajú, ale intuícia býva zvyčajne trvalým pocitom. Myšlienky sú povrchné, ale intuícia je hlbšia, je to akési vnútorné poznanie. Myšlienky sú zvyčajne výsledkom jednoduchého, priameho myslenia, zatiaľ čo intuícia je spontánna a prirodzená. Myšlienky sú prchavé, ale intuíciu často sprevádzajú aj telesné vnemy a nevysvetliteľné udalosti. Intuícia nám však nemusí nevyhnutne vyslať taký signál, aký sme očakávali. To je jedna z príčin, prečo máme tendenciu ignorovať ju.

Intuícia je napriek všetkému závislá od rozumových procesov. Je to okamžitý, nevedomý, asociatívny proces, čosi ako mentálne puzzle. Mozog pozoruje určitý jav, zbiera o ňom informácie, potom ich porovná s už existujúcimi spomienkami, znalosťami a skúsenosťami. Keď nové informácie priradí k tomu, čo už vieme, „inštinktívne“ si uvedomíme, čo sme spozorovali.

Tušíme, aj náš strach tuší

Spolupracujem s ľuďmi, ktorí by múdrosť svojho vlastného vnútorného hlasu potrebovali jasne počuť. Týka sa to hlavne krízových situácií, náročných a záťažových období a paralýzy z rozhodnutí. Často mi klienti hovoria niečo obdobné: „Ja asi viem, čo mám urobiť, ale bojím sa toho.“ Tie strachy sú prirodzené a pochopiteľné. Súvisia s tým, že nejde o nič jednoduché, práve naopak. V hre sú napríklad obavy z toho pustiť si niekoho bližšie k sebe a prejaviť zraniteľnosť, vyriešiť dlhodobý konflikt alebo sa po neúspešných pokusoch prepracovať k uskutočneniu zmeny.

Zvyčajne tušíme, čo by sme mali podniknúť, ale vyhýbame sa tomu. Má to na svedomí práve strach z toho, kam nás vnútorný hlas zavedie a čo bude od nás chcieť. Vieme, že nám vyrobí emočné nepohodlie a neistotu. Správame sa radšej tak, ako by sme ho nepočuli, až ho naozaj prestaneme vnímať. Odpojí nás to od seba, začneme sa v tom strácať a robiť zlé rozhodnutia.

Pasca, do ktorej sa nechtiac chytáme

Poznáte to, ste v rozhodovaní a racionálne aj emocionálne dôvody pre jednu alebo druhú voľbu máte v hlave už tisíckrát prejdené. Hnevá vás, ako naháňate vlastný chvost a neviete s tým prestať. Vaša hlava s pozostatkom zvieracieho mozgu, amygdalou, zohráva hlavnú úlohu pri vytváraní a ukladaní spomienok spojených s emocionálnymi udalosťami. Akonáhle myseľ zavetrí podnet spojený s nepríjemnou udalosťou (hoci len hypotetický), spustí poplach, ktorý predbehne rozumové reakcie a začne vylučovať stresové hormóny. Telo zareaguje na iluzórny stres ako na skutočný, lebo to nemá ako rozoznať, a začne proces, ktorý nemá s konštruktívnosťou nič spoločné. Zažívate emočný únos, hoci vám nič skutočné nehrozí. Sú to zvyčajne hypotézy z vašich vlastných konštruktov, predpokladov, dohadov, domienok… Môžu byť akokoľvek iracionálne, ovplyvňujú vás, lebo hýbu vašimi emóciami. V celej tej spleti chaotických myšlienok a pocitov je potom nemožné niečo jasne vidieť alebo počuť, či už hlavou alebo srdcom.

Čím bojkotujeme intuíciu

Mám prostú odpoveď v podobe otázky: Čo vám bráni zastaviť sa, stíšiť a začať vedome vnímať samých seba a to, čo je pre vás dobré?

Pravdepodobné sú prítomné štyri dôvody v hre o to, kto z koho – myslenie kontra cítenie kontra intuícia. Môžete ich zažívať v rôznych kombináciách a prevedeniach, závislé od vašej genetickej výbavy a prostredia, ktoré vás ovplyvnilo.

1. Strach zo zmeny – sme tvory zvyku a akákoľvek zmena, hoci pozitívna a očakávaná, je pre nás záťažou. Radšej teda zostávame v známom trápení, než by sme sa odhodlali k skoku do neznámych vôd. Tam by sme tápali a hlava nemá rada neistoty, chce mať veci pevne vo svojich rukách. Čím väčšiu mieru kontroly potrebujete, tým menej môžete byť zmenám otvorení, a tým menej priestoru pre hlasy pobádajúce vás k niečomu novému.

2. Pochybnosti o správnosti vnútorného hlasu – nie sme naučení pripísať význam svojim pocitom a tušeniam. Evolučne to máme v sebe nakódované, ale prehlušujeme to intelektom, ktorý je exaktný a validný. Obzvlášť vtedy, keď počujeme niečo, čo nie je v súlade so spoločenskými zvykmi či predstavami o tom, akí by sme chceli byť. Generál „mal by som“ v našej hlave vedie armádu myšlienok k tomu, aby nám zaistila pocity hodnoty, lásky či možnosti vplyvu. Záslužná práca, lenže niektoré prednastavené mentálne programy generála sa po čase stávajú nefunkčné. Keď sa staré vzorce a schémy myslenia mocne držia pri moci a odmietajú revíziu funkčnosti, inovatívne nápady sa nedokážu presadiť. Stagnujeme, a neraz si to ani neuvedomujeme.

3. Vnútorný záškodník – ďalšia figúrka na našej šachovnici pri rozhodovaní. Úzko spolupracuje s naším kritickým hlasom a udržiavajú status quo. V realite to potom často vyzerá tak, že keď urobíme jeden krok dopredu, vrátime sa pre istotu o dva späť, pretože čo ak… sa to nepodarí, nevyjde to, strápnime sa, zlyháme… Radšej sa držíme niečoho osvedčeného a stopneme experimenty a chuť otvárať sa novým veciam. V tom totiž nebýva žiadna garancia a riskovať sa nám nechce. Aj keď odniekiaľ príde pípnutie, že bez risku nie je zisk.

4. Doplňte niečo charakteristické pre vás – hneď teraz, bez dlhého premýšľania. Je to jedna z vašich „osobitých figúrok“. Pravdepodobne ste ju prebrali z detstva alebo vznikla, keď ste sa potrebovali vysporiadať s príliš negatívnou situáciou. Môže mať podobu akejsi mantry v znení „intuícii sa nikdy nedá veriť, iba zavádza“.

Kedy intuícii pomáhame

• S otvorenou mysľou – vnímavou k vonkajšiemu i vnútornému svetu. Vďaka tomu z „ničoho“ vznikne „niečo“. Vďaka otvorenosti niekedy vieme, aj keď nevieme.
• Pestovaním vnútornej vyrovnanosti – dopomáha nám to ku komplexnejšiemu vnímaniu, ktoré je akceptované mentálne aj emočne. Súlad a harmónia so sebou samým umožňuje riešeniam prichádzať aj „odinakiaľ“.
• Prijímajúc svoje strachy – niekedy niečo vyjde z takej hĺbky, že nedokážeme cítiť, čo za tým stojí. Vtedy potrebujeme skúmať, čo za kostlivcov sme si do skrine naskladali.
• „Odstátím“ intuitívnych myšlienok – je to s nimi ako s rozvírenou vodou, ktorá keď sa usadí, vidíme na dne nečistoty.

Ako sa presúvať od myslenia k cíteniu

Hlboko v sebe máme zakorenený inštinkt zvedavosti, učenia sa novému a pohybu vpred. Rásť je našou prirodzenosťou, pokým tomu venujeme náležitú pozornosť. Chce to od nás neustále kultivovať svoju schopnosť vnímať a počuť. Tak zvnútra seba samých, ako aj z vonkajších podnetov – autenticky, bez použitia filtrov a skreslení.

Rozvíjať svoju intuíciu je mentálna aj emočná práca zároveň. Keď je posilňovaná, rada  reaguje na naše žiadosti chodiť do hlbších zákutí a nosiť odtiaľ poznanie. Terapeutka Clarissa Pinkola Estés má dobré odporúčanie: “Človek kŕmi intuíciu životom – kŕmi jej život tak, že načúva. Na čo by inak slúžil hlas, keby nebolo ucha, čo by ho počúvalo? Hlboko intuitívne JA kŕmime tým, že ho počúvame a správame sa podľa jeho rád. Je to samostatná osobnosť s vlastnými právami, ktoré obýva našu psychickú krajinu. Z tohto pohľadu sa podobá na svaly na našom tele. Ak sval nepoužívame, časom ochabne. S intuíciou je to rovnaké – bez potravy a činorodosti ochabne a zakrpatie.”

Autorka: Janette Š